Školstvo sa reformuje neustále vo viac alebo menej pravidelných intervaloch. Neustále sa vraví, že by sa malo zreformovať tak, aby škola pripravila človeka na skutočný život. To je však ťažko realizovateľné, lebo keby sme sa mali učiť len to, čo niekedy naozaj využijeme v praxi, mali by sme titul vo veku 15 rokov. No mám pocit, že tí čo školstvo reformujú akoby nikdy v školských laviciach nesedeli, alebo ako keby na to aké to bolo už dávno zabudli. Neustále sa niečo presúva do iných ročníkov, mení a tak podobne, ale podstata zostáva stále rovnaká ako za čias Márie Terézie. Dobré výsledky má ten študent/žiak, ktorý vie byť ticho, dlho sedieť na zadku a memorovať sa obrovské množstvá faktov, ktoré vie nakoniec zreprodukovať, ale nevie sa k nim vyjadriť.
  Čo by sa teda mal človek učiť? Na prvom stupni. Písať - aj tlačeným aj písaným písmom. Čítať tak aby vedel o čom vlastne číta, tak aby sa nezasekával a aby dokázal „čítať“ interpunkciu. Počítať – základné matematické operácie – sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie, spamäti malú násobilku. Potom nejaké základné vedomosti z prírodovedy a vlastivedy. Nejaká tá telesná, výtvarná a hudobná výchova. Všetko by sa malo učiť nenásilnou, hravou formou. Toto asi v skutočnosti tak aj je. Zabúda sa však na inú stránku. Úcta k sebe samému, k spolužiakom, či učiteľom. To sa v škole teda nikto nenaučí. Mali by sme to vedieť z domu, ale bohužiaľ... nevieme. A práve preto tomu treba dať priestor vo vzdelávacích inštitúciách. Taktiež veciam ako základom komunikácie. Každý by mal vedieť vyjadriť svoj názor, opýtať sa na to, čomu nerozumie a naopak vysvetliť iným to, čo mu je jasné. 
Na druhom stupni základnej školy: slovenský jazyk: gramatika, vybrané slová, slovné druhy, literatúra primeraná veku, povinnosť čítať knihy – akékoľvek podľa vlastného výberu. Matematika – zlomky, desatinné čísla, opakovať násobilku, aplikovať matematické znalosti v bežnom živote – t.j. počítať s peniazmi. Pridala by som tiež nejaký praktický predmet, kde by sa vyučovali veci ako: ako navariť zdravé jedlo, či ako vymeniť žiarovku. Mal by sa pridať dôraz na umeleckú a športovú činnosť. Na zemepise učiť základné rozdelenie svetadielov, štátov, kde je aké podnebie. Z našej krajiny učiť, kde čo je a čo je u nás jedinečné. Načo by mal kto vedieť tam a tam je taký a taký priemysel, také a také poľnohospodárstvo. 
Stredné školy, konkrétne gymnáziá sú na tom asi najhoršie. Tu sa učí najviac nepotrebných a zbytočných vecí. Slovenčina – načo sú komu veci ako vetná skladba. Kedy v živote budem potrebovať vedieť určiť príslovkové určenie vo vete. Na čo je komu vedieť, že nejaké súvetie je zlučovacie? Literatúra – je nezmysel sa učiť na jednej hodine postavy z 15tich diel 5 autorov. Čo tak radšej z každého literárneho obdobia prečítať jednu, dve knihy podľa vlastného výberu a potom ich analyzovať? Dejepis – videli ste už niekedy učebnicu dejepisu? Čo učebná látka to 50 dátumov, 20 osobností, 20 miest a 10 bitiek. Ale dej žiadny, súvislosť žiadna. Ak si to aj niekto zapamätá, tak o týždeň ani nevie, že sa niečo také učil. Matematika – tak k tomu, sa nemôžem vyjadriť, nepamätám si ani len nadpisy (hmm...maria sa mi nejaké...limity?), čo svedčí o „využiteľnosti“ týchto informácií. Ekonómia? Načo? Čo tak ekonomika? Mám dobrý nápad, chcem podnikať, no kapitál žiadny, skúsenosti žiadne, čo môžem robiť? Ako sa mám vyznať medzi produktmi bánk, keď ani neviem čo znamenajú veci, ktoré sú pri nich uvedené. To je ďalšia vec, ktorá je v živote potrebná, ale v škole sa to nenaučíte.
V školách učia učitelia. Učitelia sú tí, čo vyštudovali pedagogické, či filozofické fakulty. Študentmi pedagogických odborov, sú však často tí, ktorých inde nevzali, tí ktorí si tieto odbory dali ako „poistku“. Pedagogické odbory by mali byť viac výberové a viac pripravovať študentov, na to, že budú raz učiteľmi. Ale 90% z nich však učiť nikdy nechce. Učia sa zbytočné veci. Prečo, ten, čo bude raz učiť na základnej škole zemepis musí ovládať kartografiu na takej istej úrovni ako kartograf, keď žiakom bude vysvetľovať maximálne čo je mapa a čo je glóbus. Budúci učitelia by sa mali radšej učiť, ako zvládnuť problémové deti, ako nastoliť v triede poriadok bez kriku a vyhrážok, ako odpovedať na otázky typu: načo mi toto kedy bude namiesto toho aby vedeli vymenovať diela Komenského a odrapkať typy škôl. Odhadujem, že 1 zo 100 pedagógov vojde do triedy a je ticho a súčasne ho žiaci majú radi.